(do roku 1948 slovenský úradný názov Bočár, maďarský Bocsárd) sa prvý raz uvádza v roku 1249 ako terra Boltsschar, keď ju dáva kráľ Belo IV. spolu so zemou Kaetetív hosťom zo Sene. Obe tieto zeme ležali v Abaujskej stolici a obe vyňal kráľ spod hradu Abaujváru. Hostia zo Sene dostali však v roku 1249 len čiastku z dnešného chotára bočiarskeho, lebo v roku 1251 kráľ Belo IV. rozhoduje v spore medzi hosťami zo Sene a Boleslavom a Alexandrom, kráľovskými servientmi, o hraniciach medzi dvoma zemami, ktoré obe vystupujú pod názvom Bočiar (Boltsschar, Boltchard) a ktoré sa dostali v polovici XIII. storočia do dvoch rúk. Kráľovským servientom Boleslavovi a Alexandrovi dal kráľ Belo IV. druhú čiastku Bočiara, PeturBoltchard, ako výmenu za ich dedičnú zem zvanú Ratka, ležiacu v susedstve hradu Abaujváru. Zem, ktorú dostali hostia zo Sene, Eza-Boltchard, držali predtým jobagioni hradu Abaujváru, zomretí bez potomkov. Presné hranice týchto dvoch zemí, boli stanovené jasovským prepoštom a oddeľoval ich od seba dnešný Bočiarsky potok a to tak, že hostia zo Sene mali zem ležiacu od potoka na východ, kým kráľovskí servienti zasa zem od potoka na západ. Hranice zeme Boleslava a Alexandra siahali na západ až k Mŕtvej Ide.
Bočiar je stará kultivovaná a osídlená zem, lebo na nej už pred rokom 1249 sedeli hradní ľudia a jobagioni hradu Abaujváru, ktorí poslední vymreli bez potomkov. Na území patriacom Boleslavovi a Alexandrovi, teda na pravom brehu Bočiarskeho potoka z pôvodného sídla jobagionov sa rýchle vyvinula riadna dedina, dnešná dedina Bočiar, kým zem, ktorá ležala na východ od potoka a ktorú dostali v roku 1249 hostia zo Sene, bola vtedy priamo pripojená k Seni a na tejto čiastke sa nevyvinula riadna dedina.
V Bočiari sa už v roku 1327 pripomína kostol zasvätený blahoslavenému Imrichovi vyznávačovi a Bočiar sa uvádza aj v pápežských desiatkoch (r. 1332 – 1337, Bolchard). Kňaz Štefan platil v tomto období desiatky 54 grošov. Bočiar ostáva v XIV. a XV. storočí v rukách zemanov a za portálneho súpisu r. 1427 drží ho Stanislav (Balchard) a je tam 8 port. Za portálneho súpisu v roku 1553 neuvádzajú sa v Bočiari (Bolchardb) nijaké porty.
Bočiar sa uvádza v dokladoch takto:
➢ rok 1249 terra Boltsschar ➢ rok 1251 terra Boltchadr, Eza-Boltchar, Petur-Boltchard ➢ rok 1267 Bolchar ➢ rok 1314 poss., villa Bolchard ➢ roky 1332 – 1337 Boloschart, Bolchard ➢ rok 1393 Bolchard ➢ rok 1398 Bolchard ➢ rok 1427 Balchard ➢ rok 1474 Bochard ➢ rok 1553 Bolchardb ➢ rok 1733 v lexikóne je len maďarský názov Bocsárd ➢ rok 1808 Lipszký uvádza len maď. Bocsárd ➢ rok 1903 Niederle slovenský názov Bočár ➢ rok 1906 Czambel slovenský Bočár ➢ rok 1919 slovenský úradný názov (zavedený podľa Niederleho) Bočár ➢ od roku 1948 slovenský úradný názov Bočiar
Predpokladalo sa (Gombocz a Melich), že pôvod tohoto názvu pochádza najpravdepodobnejšie z nemeckého krstného mena Burchardus . Treba však
konštatovať, že názov tohoto sídliska je veľmi starého pôvodu , a že existoval už pred tatárskym plenom. Keď túto zem obrábali hradní ľudia (castrenses) a jobagioni hradu Abaujváru a aj pred usadením sa nemeckých hostí v Seni. Žiadny zo starých miestnych názvov na území medzi Seňou a Košicami, ktoré existovali už pred polovicou XIII. storočia, nie je nemeckého pôvodu, a dokonca aj sama Seňa, kam prichádzali nemeckí hostia v polovici XIII. storočia (okolo r. 1249), má názov slovanského pôvodu. Pôvodne zastávaný názor (Gombocz a Melich), že názov pochádza z nemeckého osobného mena Burchardus, zaiste správnejšie najnovšie vysvetľuje Kniezsa, keď tvrdí, že pochádza od slovanského slova bóčarb, ktoré sa v listinách z XIII. storočia uvádza ako buchar (čítaj bučar/d/), a ktoré znamená „bednár“ („debnár), nem. Bottcher, maď. kádár. Pôvod môže to byť aj zo slova bóča (Kniezsa). Treba tiež porovnať aj staročeské bečvář – kto robí sudy – a od tohoto vzniknutý miestny názov Bečvary. Už v listine kráľa Štefana vydanej pre r. 1002 v gréckej reči, ktorou dáva mníškam vo Vesprime dediny a ľudí, uvádza sa slovo „butciarin“ značiace debnára. Na tento doklad upozornili už aj Gombocz – Melich a po nich aj Stanislav, pričom vyjadrili aj možnosť, že názov dediny Bočiara by mohol pochádzať aj od tohoto slova. Z viacerých listinných dokladov z XIII. storočia o týchto bučaroch treba poukázať na listinu Belu IV. z roku 1252, ktorou Belo IV. kráľovských debnárov Milozta a jeho dvoch synov Budula a Demiana z dediny Dechtár (Dechter) vyňal za vojenské zásluhy zo stavu kráľovských debnárov a povýšil ich, ako aj ich potomkov medzi kráľovských bojovníkov. Z mien týchto bučarov jasne vidieť, že boli slovanského pôvodu.
Niet žiadnych pochybností, že Bočiar bol pôvodne obývaný Slovanmi (Slovákmi) tak, ako aj celé územie medzi Seňou a Košicami. Veď aj noví majitelia Boleslav a Alexander, ktorí ho dostali na výmenu len okolo r. 1250, boli slovenského pôvodu, ako o tom svedčí nielen jeho osobné meno Boleslav
ale aj názov dediny Ratka, ležiacej v susedstve Abaujváru, ktorú títo predtým dedične držali. Najnovšie sa našlo v Bočiari aj niekoľko črepov zo slovanského osídlenia z konca doby hradištnej alebo už zo stredoveku. Bočiar sa postupne už v stredoveku pomaďarčil, ako sa pomaďarčilo aj celé jeho okolie. Pôvodný slovanský názov bóčar, ktorý pri prechode do maďarčiny znel ako bučar, dostáva v maďarskej reči nakoniec podobu Bočar (Bocsar, Bocsard).
Bočiar sa začína novu poslovenčovať najmä potom, čo ho Turci 20. septembra 1652 vyrabovali a vypálili dedinu a odviedli mnohých ľudí do zajatia. Začal sa prílev nového slovenského obyvateľstva do dediny.
V roku 1746 sa Bočiar uvádza už ako slovenská dedina a podobne je to aj podľa lexikónu z roku 1773. Pôvodný názov zeme a dediny Bočiar neprešiel teda prirodzeným vývinom v slovenskej reči, lebo kontinuita slovenského živlu bola pretrhnutá a po znovuposlovenčení dediny v XVII. - XVIII. storočí Slováci prevzali už len maďarský názov.
